Počas studenej vojny, v čase, keď som bol ešte na základnej škole sme boli systematicky informovavaní o vojne, hlavne o 2. svetovej. Kto bol dobrý, kto zlý. Mali sme v škole izbu revolučných tradícií (IRT). Tam ma ako typického chlapca zaujímali hlavne zbrane a vojenská výstroj, ako inak. Pri tých chlapčenských záležitostiach mi však neušlo, aká je vojna nebezpečná. Okrem zbraní a výstroje sme tam mali vystavené aj forografie viac alebo menej odzrkadľujúce hrôzy vojny. Zbombardované mestá, plačúce deti v ruinách, mapa obkľučenia Stalingradu a pod. Deti nie sú hlúpe, len im to dôjde, keď príde čas. Všetko čo vidia, počujú alebo stretnú (hlavne silné zážitky), sa im do hlavičky zapíšu a keď príde správny čas, objaví sa to znovu s rozmerom pochopenia a porozumenia. Je obrovskou chybou našej spoločnosti, že oberáme svoje deti o nepríjemné zážitky, ktoré im v konečnom dôsledku dajú možnosť porovnávať. Napríklad ak moje deti nebudú nikdy hladné, nezmoknú do nitky a nebude im nikdy zima, nebudú nikdy môcť empaticky pochopiť bezdomovca a motívy jeho konania. Ak nezažijú stav dlhého čakania na dobrú vec, ak sa im všetko kúpi hneď a bez selekcie, nemôžu (len výnimočne áno) si deti veci a hodnoty vážiť. Keď sme čítali "Čenkovej deti" do čitateľského denníka, mohli sme aspoň v predstavách zažívať to trápenie s hrdinami knihy. Dokonca som presvedčený, že aj fyzický trest má miesto vo výchove dieťaťa. Je jednou s metód, ako usmerňovať naše deti a držať ich správanie a neskôr aj postoje v koryte prorodinného, prospoločenského a autoprogresívneho vývinu. Samozrejme aj tu, tak ako všade musia platiť zásadné pravidlá, aby sa zámer neminul cieľa.Chcem tým povedať to, že aj utrpenie v jednoduchých formách, v čase mieru a pohody je na dobré. Utrpenie je nástroj pomocou ktorého rastieme, vyvíjame sa a môže meniť náš charakter k lepšiemu.
Geopolitické zmeny, ktoré sa okolo nás dejú, či vo väčšej, či menšej vzdialenosti sú prejavom popretia alebo odmietnutia prirodzených morálnych hraníc, ktoré máme zakódované v našom "srdci". Medzi nich patrí napríklad: zabiť človeka je zlé, zobrať niečo druhému človeku bez jeho súhlasu je zlé, povedať lož o druhom je zlé a pod. Samozrejme sa veľmi teším, že okrem tých "zlých", ktorí sa rozhodli robiť zlo, sú tu ešte dve skupiny ľudí, tí ktorý majú poznanie, čo zlo je alebo to len tak prirodzene vnímajú a chcú aktívne proti zlu bojovať. Tretia a najväčšia skupina ľudí sú takí, ktorí "nevedia a nezaujíma ich to". Sú to vo svojej podstate "pasívni fajčiari". Títo hluchí a slepí ľudia volia byť ticho, keď treba ukázať na šikanu, či psychické vydieranie alebo zneužívanie svojej funkcie, ktorá sa deje ich kolegovi od ich priameho nadriadeného, ktorý je v podstate tiež súčasťou mašinérie majiteľov fabriky za honbou po zisku a tiež chce len prežiť. Alebo spolucestujúci, ktorí sú svedkami incidentu, keď okradne rómsky spoluobčan babičku, ktorá si nevšimne tesne tlačiaceho sa "záujemcu" o obsah jej peňaženky. Keď som to videl a začal to riešiť, nik sa nepridal. Dokonca aj prekvapená babička nemala slov, smutné.
Život sa v Európe mení, rýchlo a nebezpečne. Lenže to všetko začína u TEBA osobne. Ak sa budeš na všetko okolo iba nemo pozerať a čušať ako voš pod chrastou, nemá zmysel sa o Ukrajinu zaujímať, pretože tvoje vlastné okolie odzrkadľuje tvoje postoje k sebe, k rodine, blížnym, cudzím, "inostráncom", či "foreignerom". Ži tak, akoby ty si bol pre svet jediný syn/dcéra, otec/matka, učiteľ, či policajt a nesnaž sa na to všetkým ukázať. Ľudia nie sú hlúpi, len strácajú schopnosť rozoznať, čo je dobré a čo je zlé (kruh poznania dobra a zla z raja sa uzatvára). Buď tým, ktorý sa postaví a rozbehne sa, práve vtedy, keď všetci spolusediaci budú tvrdiť, že stoličky neexistujú...